|
|
Majstrovstvá Slovenska v závesnom lietaní 1999
To bolo v Partizánskom všetko, ak nepočítam večerné kúpanie sa v miestnom termálnom bazéne a saunu, pretože nedeľa priniesla už len zhoršenie počasia. Nemôžem zabudnúť pochváliť Jožka Kuníka, ktorý opäť odviedol kus práce a na Čihoci postavil ďalšiu veľkú rampu. Azda tam raz trafíme aj do dobrých podmienok. Ďalší termín sme si naplánovali na druhý májový víkend do Banskej Bystrice a tu sa nás už zišlo podstatne viac, 17, hlavne vďaka príchodu 8 pilotov z Košíc. V piatok sme si teda takmer všetci schuti zasvahovali na Plešiach a kto už mal toho plné zuby, alebo prežil vraždenie neviniatok, ako Jožko Kuník trefne nazval postupné slabnutie podmienok a s tým súvisiaci pokles lietajúcich pilotov na stále nižšie hladiny až po pristátie, odletel na jednostupákový prelet. Plánovaná trať Pleše-Lopej-Sl. Ľupča v dĺžke 35,6 km sa ukázala ako príliš optimistická.
Ďalší deň, sobota, sa vyznačoval len tým, že sme zleteli všetci Pleše a Marko Mihálik pri jednom zo svojich vydarených pristátí za bezvetria dostatočne neodtlačil a zlomil si ruku. Potom sme už len čakali, kedy príde predpovedaný front. Pavelkovci a Jano Chovan dokonca stratili nervy a utiekli pred ním domov. Tí potom museli toto svoje rozhodnutie preklínať. Front bol síce bohatý na zrážky, ale v noci kompletne prešiel a v nedeľu po sebe nechal takmer čistú oblohu a zdravý severný vietor. Tým pádom sme mohli vyskúšať čerstvo vyčistenú Starú Kopu nad Bystricou, kde sme ale najprv museli zrekonštruovať polorozpadnutú rampu. Už počas práce sa ukazovalo dobré počasie a keď sme o 14.00 otvorili okno, dalo sa bez problémov letieť. Samozrejme, “veľkí piloti” taktizovali, pretože vypísaná trať Kopa-Dubová-Kopa merala len 39 km, takže až keď nám to ukázal nováčik Attila Dobos, ktorý letel na starom Magicu bez prístrojov, povylietali sme od štartu ako včely z úľa. Na Kope by v ten deň boli lietali aj dvere od hangára, ale aj tak som sa zarazil, keď som 1000 m nad štartom stretol ďalšieho nováčika z Košíc, Štefana Kiša na igelitovom Palase. Po trati som mal zase šťastie, predtým bezoblačná obloha sa pokrývala chumáčikmi vaty a neskoršie kumulmi práve tých miestach, kam som v tom čase prilietal. Tak sa stalo, že som 10 minút predo mnou štartujúceho Fera Niznera dobehol pri Brusne, aj keď tam sa naše cesty znovu na chvíľu rozdelili. Tak ako Jozef Kuník sa aj Fero totiž snažil letieť severnejšou trasou, kde zasahovali dobre vyvinuté kumuly od hrebeňa Nízkych Tatier, kým ja som to bral viac-menej priamo. Znovu sme sa stretli v približne rovnakej výške až nad otočným bodom – komínom Petrochemy Dubová a bolo jasné, že si to o víťazstvo v kole rozdáme my dvaja. Fero opäť našiel stupák pri Brusne, ja som ale našiel trochu silnejšie jadro a pomaly som ho prestúpaval, pričom som si v duchu nadával, že nemám so sebou GPS. Spiatočná cesta viedla totiž so zadobočným vetrom a mne sa zdalo, že už je čas vyraziť na záverečný doklz, po niekoľkých chybách z minulosti som ale opatrnejší a nechal som si takú rezervu, aby mi kĺzavosť vychádzala približne na 1:10. Vyrazil som s náskokom asi 200 m pred Ferom a bol som zvedavý, ako dopadne môj nový Laminar v porovnaní s Ferovým Stealthom. Po Ľupču sme leteli do rýchlosti asi 60 km/h a rozostup sa nemenil, tam už ale bolo jasné, že máme prebytok výšky a obidvaja sme to riadne pritiahli a od rýchlosti 70-80 km/h sa mi začal Fero približovať. Bol to asi ten najnapínavejší doklz, ktorý si na M SR pamätám, ku koncu sme to valili okolo stovky a po preťatí pásky sme ihneď pristávali. Bol som v cieli prvý len preto, že Fero bol nižšie a skôr sa musel súkať z postroja, čo ho spomalilo. V cieli sme nakoniec privítali aj znovuzrodeného Bohuša Kolesára a nesmierne šťastného Vlastíka Hlouška, pre ktorého to bol prvý dolet do cieľa po viacerých rokoch. Pobyt na pristávačke v Majeri nám spestril iný nováčik z Košíc, Edo Dropko, ktorý si po vyše troch hodinách lietania na Kope na dacronovom Atlase z celého veľkého poľa vybral za svoj cieľ pristátia zvozové auto. Škoda, že priamy záber neexistuje, ale všetci prítomní fotografi si museli zachraňovať zdravie a fotoaparáty. Jožko Kuník to samozrejme s vymýšľaním vlastnej trasy prehnal a do cieľa nedoletel.
Po nevydarených termínoch v Partizánskom sme sa nechceli spoliehať len na Pohár Podbrezovej a využili sme aj náhradný termín pre Bystricu o dva týždne neskoršie. Predpoveď počasia hovorila o južnom vetre, ktorý sa mal po prechode frontu zmeniť na západný a tak aj nakoniec bolo. Na trať Pleše-Lopej-Sl. Ľupča stihlo odštartovať len 7 pilotov, ostatní po zhliadnutí ich výkonov radšej čakali na lepšie podmienky a dočkali sa len pohľadu na Jožka Kuníka dolietajúceho do cieľa a predpovedanej zmeny počasia. Uchytávanie sa na Plešiach bolo veľmi problematické a medzi pilotmi na somárskej lúke sa ocitol i úradujúci majster Slovenska. Na trať v skutočnosti vyrazili len traja piloti, Kolesár, Nizner a Kuník. Práve posledne menovaný podal výborný výkon, keď si počas letu všimol zmenu vetra z južného na západný až severozápadný a ešte pred otočným bodom v Lopeji tomu prispôsobil taktiku letu. Nehnal sa rýchlo na otočný bod, ako to urobili Fero s Bohušom, ale preletel na druhú stranu údolia, kde nad Čierťažou vyčkal na stupák, ktorý ho priniesol nad otočný bod a odtiaľ znovu ponad Rudohorie sa pomaly prebíjal proti vetru a ako jediný doletel do cieľa. Fero a Bohuš si zmenu podmienok všimli pomerne neskoro a silný protivietor ich na spiatočnom ramene spláchol pri Dubovej.
Jožo sa týmto výkonom prebojoval na štvrté miesto v celkovom hodnotení,
ja som spadol na tretie a “jarným majstrom” sa stal Fero Nizner so 100
bodovým náskokom pred Bohušom Kolesárom. S napätím sme čakali, či si
Fero svoj náskok dokáže udržať na súťaži v Podbrezovej, kde sa mu tradične
až tak dobre nedarí.
Druhý deň som pri podobných podmienkach, len pri slabšom vetre opäť nepochopiteľne dlho váhal so štartom a sledoval som šťastlivcov, ktorým sa podarilo uchytiť, ako odlietajú na 61,5 km dlhú trať Čierťaž-Polomka-Predajná. Napokon mi Fero Nizner musel predviesť, ako sa má v týchto podmienkach krúžiť v slabých turbulentných stúpaniach, ktoré sme našli na kopčekoch pri Lopeji. Keď som dostúpal výšku štartu, všimol som si, že od Nízkych Tatier sa blíži búrka a rozhodol som sa letieť na trať ešte pred jej príchodom. Dokĺzal som do Valaskej, kde som ju prečkal pod krídlom. Nie tak Fero, ten sa vrátil naspäť na kopčeky, prečkal búrku, vystúpal a za búrkou doletel k otočnému bodu v Polomke a niekoľko kilometrov sa aj vrátil. Aj tak ale nedal nikomu šancu Bohuš Kolesár, ktorý letel medzi prvými a pred otočným bodom našiel dobrú stopu a po otočení dokĺzal najďalej. Môj kalich horkosti som vypil do dna na druhý deň, keď kontrola filmov ukázala, že som ten svoj zle vložil a nemal ani jeden záber. Strata bodov za prelet ma posunula naspäť na 4. miesto v MSR a na nebodovanú pozíciu v Pohári.
V sobotu sa konečne pani tlakovej výši uráčilo doraziť aj na stredné Slovensko a mohli sme štartovať z Kráľovej hole, kde už od desiatej hodiny fungovali nasvietené svahy a fúkal slabý južný vietor do 3 m/s a ako je tam aj dobrým zvykom, miestami sa štart zahalil do oparu nízkej oblačnosti. Po skúsenostiach z predchádzajúcich dní sme vypísali krátku disciplínu 51 km do cieľa v Predajnej. Štartoval som ako prvý do blížiaceho sa radu mrakov, ktorý siahal takmer k Bartkovej. Tam som po vyhliadnutí z mraku skonštatoval, že je ešte trochu skoro a vrátil som sa po ostatných pred štart. Potom to už išlo celkom dobre, najmä potom, čo si Jožko Kuník na vlastnej koži overil, že dolina už dáva z malej výšky, keď sa vyhrabával pri Pohorelej. Fungovalo to viac na predhorí ako na horách a práve na to doplatili Bohuš Kolesár s Ferom Niznerom, keď za Bacúchom odbočili doľava do hôr. Naša trojka Kuník, Sladký a Medak to naopak ťahala priamo ponad Skalku a Podbrezovú, kde Jožka preukázal výborný odhad situácie a ako prvý a z najmenšej výšky odletel na záverečný doklz. Ja som mal informáciu z cieľa, že tam fúka 5 m/s západný vietor a podľa GPS som si preto nechal kĺzavosť 1:7. Bolo to veľa a Jožo Kuník na mňa v cieli urobil 3 minúty. Pritom stačilo letieť za ním a som v cieli určite skôr. Aj tak som bol nakoniec rád, že som prelomil smolu a s Jožkom sme pred kamerou oslavovali Ferovo a Bohušovo pristátie na trase. Znovu sme sa totiž vrátili do hry o titul.
Nedeľa sľubovala ešte lepšie počasie a tak sme predpoludním opäť na Kráľovej holi. Očakávania sa vypĺňajú, fúka juh do 5 m/s a vypisujeme dlhšiu disciplínu K. hoľa-Skalka- Šumiac v dĺžke 73,4 km. Tentoraz trochu taktizujem a nechávam odletieť prvého Joža Kuníka, ktorý evidentne nevystihol interval a štartujem až po 14.00 hod, takmer 50 minút po ňom. Takmer po Závadku letím za Ferom Niznerom, ktorý ma pri Bartkovej dobehol a nemilosrdne prestúpal. Opätovne sa presviedčam, že Fero ma dokáže prestúpať v deviatich z 10 prípadov a tak sa ho len s vypätím všetkých síl držím ako kliešť, asi 500 m za ním a 200 pod ním. Pri Závadke nezachytím Ferov stupák a pokračujem ďalej a šťastena mi ukazuje prívetivejšiu tvár. Stúpanie je tam lepšie ako to Ferovo a za chvíľu som v jeho výške ale o kilometer ďalej. Tento moment rozhodol a Fero sa už na mňa nedotiahol. Naopak, ja sa vydávam na stíhanie Joža a Bohuša, ktorých polohu tuším z ich vzájomnej rádiovej korešpondencie a skutočne sa k nim dostávam nad Braväcovom, kde mi dobrý stupák našiel Štefan Sadloň. Predsa len mi na nich chýba asi 150 výškových metrov, ktoré mi na tomto nepríjemnom výlete z hôr nad otočný bod a naspäť budú nesmierne chýbať. Zažil som už túto situáciu minulého roku na ME, keď som mal po návrate z otočného bodu pri horách malú výšku na to, aby som kĺzal nad rozsiahle lesy bez možnosti pristátia ďalej. História sa opakuje a ja mám tentoraz pri horách ešte menšiu výšku ako vtedy, ale kilometer predo mnou a asi 200 m vyššie vidím Bohuša a Joža ustreďovať stúpanie a tak sa rozhodujem: letím ďalej aj s rizikom, že budem musieť pristáť v lese. Fero toto moje počínanie sledoval pri svojej ceste k otočnému bodu a komentoval to slovami:” Keď som Ťa videl, čo tam stváraš, zabudol som krúžiť v termike a sledoval som Ťa, aby som potom záchrannému týmu mohol určiť Tvoju polohu”. Prídel šťastia neprestáva, už keď takmer otváram postroj a vyberám si vhodnú mladinu, kútikom oka zachytávam krúžiaceho dravca a o chvíľu na to začínam stúpať. Po 150 m sa ukľudňujem, už mám na doklz na najbližšiu lúku a už sa len sústreďujem na dostúpanie tých dvoch, ktorí sú asi 300 m nado mnou. Nedarí sa to, stúpanie končí v 1800 m/m, ale aj tak mám pocit, že cieľ dosiahnem, veď od Bacúcha to musí po horách, po vetre a so slnkom v chrbte fungovať jedna radosť. Chyba lávky. Tí dvaja ma nechávajú samého a s výškovou rezervou letia do hôr. Jožko na moje lamentovanie odpovedá, že mi ide hľadať termiku. Ani nevie, akú prorockú pravdu vyriekol. Bohuš má viac výšky a skutočne sa v horách zachytáva, my s Jožkom musíme odbočiť na predhorie a na rovinu. Predstavte si, Jožo skutočne nachádza 4 stupáky za sebou, najprv jeden slabučký nad Polomkou, potom jeden zdravý takmer metrík pri Závadke, kde sa z 1200 m vyšplháme až na optimistických 1800 m, nad Heľpou naberáme znovu 300 metrov ale ešte vždy to nevychádza na doklz a mne práve vtedy vypovedali službu baterky v GPS a totálne strácam odhad. Našťastie sa neustále držím asi 50 m nad Jožom a on musí vyrážať dopredu a hľadať. Ďalších 50 metrov naberáme nad Pohorelou a potom už s Pánombohom letíme na doklz do cieľa, kde sa akurát mihne biela plachta Bohušovho Stealtha, ktorý to mal po horách ľahšie. Kontrola rýchlosti, napnutia plachty, som napätý ako luk a dýcham pod seba, aby som krídlu pomohol. Dva kilometre pred cieľom je to už jasné, doletím, a to ešte Jožo nachádza tesne nad zemou dvojmeter, ktorý musí brať, lebo mu chýba výška. Ja len jemne odbočím jeho smerom a pri prelete stupákom priťahujem hrazdu a zvyšujem rýchlosť, lebo vidím, že mám rezervu. Cieľovú pásku prelietavam asi 10 minút po Bohušovi vo výške 50 m. Vzrušeniu ale nie je koniec, robím ľavý okruh na pristátie a zrazu sa ocitám zoči-voči prilietavajúcemu Jožovi, ktorý sa začal skracovať tak, aby mohol pristáť bezprostredne po preťatí pásky. Skúste sa teraz vyhýbať protiletiacemu klzáku, ktorý robí malé esíčka. V poslednom momente tam hádžem ľavý výkrut, pretože po pravej strane mám vysoké napätie a s Jožom sa míňame možno o rozpätie. Aj cez jeho obrovské žlté okuliare zachytávam vydesený výraz v jeho tvári ale na viac nie je čas. Pristávame takmer v jednej sekunde na malý pokosený protisvah asi 10 metrov od seba. Ľavú rukavicu mám skrvavenú od tržnej rany na dlani, ktorú som utrpel pred briefingom pri pokĺznutí sa a páde na ostrý kameň, som prepotený a unavený, ale šťastný, pretože viem, že dnes som prekonal sám seba. Navzájom si gratulujeme a potom vyše hodiny žmúrime do slnka a čakáme, či sa v cieli nezjaví Fero. Nezjaví a ja viem, že nemožné sa stalo skutočnosťou, nielenže som zmazal jeho 460 bodový náskok po 6. kole ale som ho aj predbehol a zajtra to bude on, kto musí útočiť.
V pondelok skutočne nastali najlepšie podmienky, na Holi fúkal južný vietor okolo 7 m/s, v nárazoch do 10 m/s a keď Maďari začali nariekať, že je to veľmi silné, prehovoril som Eda Dropka, aby im to ukázal so svojím 13 ročným vyťahaným Magicom. Zabralo to a tak všetci postupne vyrážali na šprintérsku disciplínu K. Hoľa-Rohozná v dĺžke 34 km. Okno je otvorené len do 13.30 ale práve preto asi všetci taktizujú a čakajú na lepšie podmienky. Psychicky to nevydržím, najmä preto, že minimálne 10 minút je na let pripravený aj Fero, čo u neho nie je zvykom a o 13.00 štartujem. Našťastie cestou dobieham silnú maďarskú dvojicu Medak-Oriás, kde najmä Oriás riadne tlačí na pílu, takže bez problémov pri Závadke prelietavam Joža a pri Bacúchu aj Romana Roclawskeho z Poľska. Do cieľa ostáva len necelých 10 km, stúpanie je slabé a Roman vyráža 200 m podo mnou na, podľa môjho názoru samovražedný pokus o doklz. Má však šťastie, dolina pred nami začína fungovať a je prvý v cieli. Medak prilieta 8 sekúnd predo mnou, ale ja som štartoval 9 minút po ňom a preto som pokojný. Mešká aj Jožo Kuník a keďže ho predlieta Fero Nizner, ktorého čas odletu nepoznám, napätie neopadáva. V cieli panuje s príletom ďalších pilotov čoraz radostnejšia atmosféra, každý sa chce podeliť o svoju radosť s ostatnými. Veľkú športovú smolu zažíva Tono Pavelka, ktorý si na záverečnom doklze zvolil najhoršiu možnú stopu a skončil pár metrov pred páskou. Celkovo sme v cieli napočítali 14 pilotov a nebodovali len tí, ktorí sa pre silný vietor na štarte neodvážili štartovať.
Celkové výsledky:Majstrovstvá Slovenska v ZL 1999
Pohár Podbrezovej 1999
V súťaži družstiev vyhrala Podbrezová pred Maďarskom 1 a Poľskom. Bodovanie bolo podľa GAP-u, ten bol nastavený nasledovne: A=4 km, L=30km, T=2hod, piloti v cieli 10%. Čo povedať na záver? Chváliť organizáciu Pohára v Podbrezovej by bolo nosením dreva do lesa. Team ľudí, ktorý zvládol organizáciu ME, si poradil s touto súťažou doslova ľavou zadnou a prejavovalo sa to nielen na rýchlych zvozoch ale aj na rýchlom vyhodnocovaní a výpočte výsledkov. A samozrejme, tam kde je Anka Nociarová, je aj vysoká spoločenská úroveň súťaže a zodpovedajúca podpora hlavného sponzora Železiarní Podbrezová v osobe Mariána Zimu. Po športovej stránke prví štyria reprezentanti jednoznačne kraľujú nášmu nebu a ostatní si od nich zachovávajú úctyhodný odstup. Je preto veľká škoda, že sa reprezentácie a tento rok aj lietania vôbec vzdal Dušan Podstavek, vicemajster z roku 1998. Miesto neho do Talianska na MS pocestuje Štefan Šurlák, ktorý ale tohto roku totálne sklamal a nedostal sa ani do prvej desiatky. Má to síce aj svoje logické pozadie, pretože Štefan musel zo zdravotných dôvodov vynechať dve kolá, v jednom ho zradil materiál a okrem toho si ešte len zvyká na nový bezstožiarový klzák. Za veľkú športovú tragédiu považujem umiestnenie Fera Niznera, ktorý bojuje o titul už od roku 1995 a vyšiel úplne naprázdno. Teraz prišiel na Pohár ovenčený úspechom v Maďarsku, kde porazil kompletnú maďarskú špičku a o jeho forme som sa mal možnosť sám presvedčiť na spoločnom lietaní v Žiline a v Ružomberku. Dlho viedol poradie MSR, ale ukazuje sa, že mu zrejme viac vyhovujú disciplíny, kde netreba letieť veľmi rýchlo, ale kde sa treba udržať vo vzduchu. Tam je neporaziteľný. Dúfajme, že na MS bude mať viac šťastia. Prekvapujúce je 10. miesto nováčika súťaže Eduarda Dropka, ktorý začal lietať v decembri 1997 a úvodné kolá absolvoval na Atlase a ďalšie na starom Magicu. Ak bude takto pokračovať, môže na budúci rok atakovať prvú šestku. Veľmi ma potešila forma Joža Kuníka a Bohuša Kolesára po ich nepresvedčivých výkonoch minulého roku. Upravili si hrazdu na svojich klzákoch a zreteľne im to viac vyhovuje, naviac na Bohušovi vidno viac sviežosti pri lietaní. Zdá sa, že mu minuloročná prestávka prospela. Jožo Kuník akoby opäť našiel takmer stratenú schopnosť využívať svoje bohaté plachtárske skúsenosti a lieta s veľkým prehľadom. Dokonca mi to pripomenulo jeho formu z ME vo Francúzsku a budem sa veľmi tešiť, keď mu vydrží aj v Taliansku. K staronovému majstrovi len krátko: po troch tituloch za sebou by to už nemalo byť len šťastie. Juraj Sladký | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||