|
|
Majstrovstvá
sveta 1993 - Owens Valley USA. V
spomienkach na Ovens Valley sa často vraciam k letu , keď sme si všetci účastníci
MS 93 z Čiech a Slovenska urobili osobné rekordy v dĺžke uletenej
vzdialenosti asi 210 km. Bolo to 19.6.1993 jeden z tréningových dní na aký
sme čakali od začiatku nášho pobytu v tomto extrémnom prostredí. Deň
začína ako každý iný. Vyliezame zo stanu (každý zo svojho) okolo siedmej
hodiny. Prvá starosť je rozložiť oheň, uvariť čaj a pripraviť raňajky.
tu neďaleko Horshoe Meadows, v nadmorskej výške asi 2800 m už cítiť, že
vzduch je redší, veľmi suchý, čím trpia hlavne sliznice úst a nosa. Snažíme
sa vypiť veľa čaju a nahradiť tým veľkú stratu tekutín. Na raňajky si
pečieme kuracie stehná a varíme zemiaky, naše najčastejšie jedlo v USA.
Opravujeme Kuníkov handset k vysielačke. Balíme veci a sadáme do auta. Na štart
Horshoe Meadows to máme len 3 km. Je asi 10 hodín a po prvý krát, odkedy tu
lietame, nás prekvapuje takmer obsadené miesto v okolí štartu. Dnes je
sobota a zrejme aj tunajší piloti lietajú hlavne cez víkend. Rozkladáme klzáky,
zatiaľ čo domáci piloti už začínajú štartovať. Štart sa postupne vyprázdňuje
a tak neváhame ani my. Obliecť sa do postroja znamená neľahkú procedúru
komplikovanú hlavne prítomnosťou kyslíkovej fľaše a hadičiek. Ešte všetko
skontrolovať, naliať do seba čo najviac vody a hor sa na štart. Štartujem o
11.50 . Ihneď vytáčam na pravom rebre niekoľko sto metrov nad štart.
Postupne štartujú všetci naši. Dostup ešte nie je veľký a tak sa s
odletom neponáhľam. Dnes sme sa dohodli na úlohe: Horshoe Meadows, let po
Sierre Nevade, preskok údolia Owens na Inyo resp. White Mountains, let až po
posledný štít White Mt.- Boundary Peak, otočka späť na letisko v Bishope -
trať v dĺžke 210 km. Ani nebadám a všetci naši postupne odlietajú, takže
sa vydávam na trať takmer posledný. Spočiatku je dostup len okolo 4000 m,
takže ani nezapínam kyslík. Postupne sa odvažujem zalietať hlbšie do hôr.
V oblasti najvyššieho štítu USA Mt Whitney, je dostup až do 5 km. Termika
je ostrá, stupáky pomerne úzke a rozbité. Hrazdu zvieram silnejšie ako
kedykoľvek predtým. Pri prekročení výšky asi 4300 m zapínam kyslík. Snažím
sa vyfotiť Mt Whitney, ale v tejto výške je už slušný mráz a vo foťáku
to nejak škrípe, automatické prevíjanie zadŕha. Vo vysielačke sa ozýva
Robert Božík, postupuje autom od Lone Pine k Indipendence. Zisťuje si našu
polohu, aby sa mohol presunúť autom ďalej na trať. Zisťujem, že všetci sú
predo mnou okrem Láďu Kašpara, ktorý sa oneskoril so štartom. Ďalej to už
ide rýchlejšie vo výške 4 až 5 km. Pred Big Pine sa rozhodujem pre preskok
údolia a vytáčam čo najväčšiu výšku asi 4800 m. Pod mňa sa vracia Dan
Vyhnalík z prvého pokusu o preskok údolia. Nedotáča ani moju výšku a
znovu vyráža cez údolie. Odlietam aj ja. Spočiatku mi vário signalizuje
klesanie 4 až 8 m/s, v strede údolia sa ustáli na 2 až 4 m/s. Hlboko pod
sebou vidím Dana a teším sa, že preskok údolia bude bez problémov. Letíme
ponad Big Pine a veľké paraboly, z ktorých najväčšia Big Ears (veľké
ucho) má priemer 40 m. V týchto miestach bývajú najväčšie turbulencie a
tvori sa najviac prachových vírov (dust devil). Našťastie v našej výške
sa ich nemusíme obávať. Za teleskopmi Dan začína točiť stupák, ja mám však
ešte stále väčšiu výšku ako je vrchol Black Mountain, ku ktorej letíme a
tak letím ďalej. Prilietam nad jej ľavé rebro, ale aké sklamanie. Nikde žiadny
stupák a tak len so závisťou pozerám ako ma Dan pretáča na jej úpätí.
Volím preskok po vetre smerom k štartu Gunter. Tu na úpätí svahov pomaly získavam
výšku a vytáčam až nad vrchol hrebeňa White Mountains. Je tu živá prevádzka.
V okolí štartu Gunter, kde sa bude štartovať počas MS lieta množstvo ZK.
Za nami je už vyše 100 km trate a začína ma trápiť plný močový mechúr,
dnes som to asi s tekutinami prehnal. Let ponad White Mountains je už bezproblémový,
stúpania aj cez 5 m/s. Stačí občas dotočiť výšku a páliť ďalej zvýšenou
rýchlosťou. Pred koncom hrebeňa stretám vracajúceho sa Ivana a Dana. Chvíľu
za nimi Joža Kuníka. Letím vo výške 4,5 až 5 km, otáčam Boundary Peak.
Tu sa mi otvára pohľad cez Montgomery Pass do takmer púštnej krajiny, len s
menšími pahorkami. Vraciam sa späť rovnakou cestou až nad štart Gunter.
Zisťujem, že optimálna dráha je vo výške asi 4700 m v polovici rebier, kde
je možné letieť rýchle delfínovým letom a nestrácať čas točením. Nad
Guntrom dotáčam posledných 500 m a pýtam sa vysielačkou, či neletíme ďalej.
Po ubezpečení, že všetci pristávajú v Bishope, nasadzujem na záverečný
doklz. Nad letisko je nutné priletieť v minimálnej výške 1000 m nad dráhami,
čo dnes vôbec nie je problém. Zhadzujem výšku a sledujem ako podo mnou
pristávajú ZK. Pristávam o 17.29 a rýchle bežím za hangár vyprázdniť
mechúr. Až teraz môžem vychutnať radosť z uletenej vzdialenosti asi 210 km
po 5 hodinách a 39 minútach letu, pri priemernej rýchlosti 37,2 km/h. Balíme
klzáky, keďže nás čaká ešte dlhá cesta autom späť do tábora. Kyslíkovú
fľašu mám skoro prázdnu a tak si ju dávam naplniť za 5 USD. V miestnom
supermarkete v Bishope ešte dopĺňame zásoby potravín a v mexickej reštaurácii
si dávame mäsovú placku. Cestou späť sa ešte zastavujeme pri horúcich
prameňoch Hot Springs a ponárame svoje unavené telá do jazierka horúceho
potoka, čo na ne pôsobí ako hojivý balzam. Späť do tábora sa vraciame o
22.30 a rýchlo pripravujeme na ohni večeru, aby sme doplnili stratené kalórie,
pretože aj zajtra je deň, keď bude treba lietať. Unavení ale šťastní
zaliezame do spacích vakov. Ohník dohára a ticho ruší len hukot neďalekého
potoka. ©BK |