Stránka histórie slovenského závesného lietania


V oblakoch s vetrom, dažďom a bocianmi

Viac ako 37 rokov sa Ing. Bohumír Kolesár, špecialista centra technickej podpory v Banskej Bystrici, venuje lietaniu na Rogallovom krídle. Za ten čas už vo vzduchu zažil všeličo – mráz uprostred leta, blesky, spolucestujúcich supov či bociany – vraj sú priateľskí a zvedaví. Tejto disciplíne sa venuje aj súťažne. V roku 1988 získal titul majstra Československa a v rokoch 1991 a 1993 zvíťazil na Majstrovstvách Slovenska v závesnom lietaní. Okrem toho je „kronikárom“ internetovej domény venovanej histórii slovenského závesného lietania (www.hgsk.szm.sk).

Myšlienka lietať vŕtala už v hlave Leonarda da Vinciho a údajne sa o lietanie pokúšal aj mních Cyprián v regióne slovenského Zamaguria. Rogalo alebo závesný klzák ako ho poznáme dnes pôvodne vymyslel Američan Francis Rogallo ako návratový prostriedok družíc z kozmu, ktoré obyčajne pristávajú na padákoch. K takémuto využitiu rogala však nikdy neprišlo. Rogallovho nápadu sa chytili americkí študenti, ktorí možnosti jeho závesného klzáka skúšali na nízkych kopcoch, a tak sa tento šport postupne rozširoval. Pôvodnú konštrukciu klzáku tvorili bambusové tyče, dnes už výrobcovia narábajú s prepracovanou technológiou.

Za jedného z otcov dnešného závesného klzáka sa považuje tiež Nemec Otto Lilienthal, ktorý k stavbe jeho konštrukcie dospel na základe svojich poznatkov o lete vtákov. Svoj vynález testoval na umelo navŕšenom kopci na okraji Berlína, no jeden z jeho pokusných letov sa mu stal osudným. Ľahký benzínový motor k dovtedajšej podobe klzáka pridali až bratia Wrightovci na prelome 19. a 20. storočia a vytvorili tak základ pre vznik novodobých lietadiel.

  • Čím si vás tento šport získal – bola to dávna túžba človeka lietať, pozerať sa na svet z vtáčej perspektívy? Kedy ste sa mu začali venovať?

Zrejme som mal k tomu sklony už od malička. Hneď po skončení vysokej školy v Banskej Bystrici tu existoval silný klub rogalistov s približne štyridsiatimi členmi, ku ktorým som sa pridal v roku 1979. Už dávnejšie predtým som rogalá videl poletovať po okolí, a tak som sa rozhodol zavítať medzi nich. Prvé štyri rogalá som si postavil sám, pri prvom a druhom som si sám ušil aj plachtu. Neskôr boli vyvinuté náročnejšie strihy a plachty sme si už kupovali v zahraničí. Dnes sú už aj konštrukcie prepracovanejšie, takže si kupujeme kompletné rogalá. Momentálne lietame na ukrajinských, ktoré na medzinárodných súťažiach patria medzi tri najpreferovanejšie typy na svete hneď po austrálskych a talianskych.

  • Kedysi Otto Lilienthal zostrojil a lietal na závesnom klzáku z vŕbového prútia a navoskovaného bavlneného plátna. Z akých materiálov sa rogalo vyrába dnes?

Pôvodom tých dnešných sú materiály určené pre plachetnice a windsurfing. Ide o vystuženú silónovú tkaninu zvrchu potiahnutú vrstvou mylaru. Býva pretkávaná pevným kevlarovým alebo uhlíkovým vláknom, ktoré boli vyvinuté pre kozmické technológie. Kostra závesného klzáka je z duralových trubiek a kompozitných materiálov kevlar, uhlík a sklolaminát.

  • V ktorých oblastiach Slovenska a zahraničia sú najlepšie termické podmienky pre tento šport? Kde zvyknete lietať?

Keď začne sezóna – v našich končinách trvá od apríla do novembra, chodíme lietať po okolitých terénoch. Pri Banskej Bystrici sú to miesta ako Stará Kopa, Panský diel, Baranovo, Podkonické Pleše. Veľmi známym súťažným terénom je Kráľova Hoľa. Pokiaľ fungovala stará lanovka na južnej strane Chopku, chodili sme lietať aj tam. K ďalším slovenským lokalitám patrí Straník pri Žiline a Hačava - Háj na východe nášho územia. Keďže Slovensko má malú rozlohu, termické podmienky sa u nás veľmi nelíšia a z hľadiska sily stúpavých prúdov ich hodnotím ako slabšie. Výborné podmienky sú na južnej pologuli – v Austrálii a Južnej Amerike, ale tam som sa ešte nedostal.

  • Čo okrem výstroje je potrebné na to, aby ste vzlietli? – Čo všetko obnáša lietanie na rogale?

Pred každou hromadnou akciou je potrebné mať predovšetkým povolenie. Fyzická príprava nie je veľmi náročná – lietajú aj ženy a dievčatá, hoci dnes sa mládež viac venuje lietaniu na svahových padákoch. V niektorých krajinách ako USA, Nemecko alebo Austrália má rogalo veľmi silnú tradíciu. Závesný klzák má dostatočne silnú konštrukciu na to, aby zvládol aj silné turbulencie vzduchu, pri ktorých vo výške nehrozí také nebezpečenstvo ako na svahových padákoch. Keďže nemáme motor, princíp lietania je založený na termike – pomocou prístrojov musíme nájsť jadro stúpavého prúdu a nabrať čo najväčšiu výšku. Padáme rýchlosťou jeden meter za sekundu, takže, ak by sme prúd nenašli, čoskoro pristaneme. Svojím spôsobom musí byť človek tak trochu aj meteorológ, aby vedel rozpoznať, kde sa ten správny prúd nachádza. K príprave patrí aj vyhľadávanie informácií o smere, sile a profile vetra vo výške, pričom je naším veľkým pomocníkom internet. Viackrát sa však počasie vyvinulo nepredvídane – pri štarte bolo jasno a až po vzlietnutí sa vytvorila búrka, dokonca raz asi 2 km od nás bili blesky. Trošku sme zmokli, ale nakoniec sa nám búrku podarilo obletieť. Lety trvajú niekedy aj štyri hodiny, takže takéto prekvapenia sa môžu vyskytnúť.

  • Máte za sebou už nejaké pády, zranenia?

K pádom a zraneniam prichádza buď pri nepodarenom štarte, alebo pri pristávaní. Minulý rok som si pri pristávaní zlomil ruku. Niekedy sa tomu nedá úplne zabrániť, keďže pristávame aj v neznámom alebo nie veľmi ideálnom teréne, za meniacich sa poveternostných podmienok. Čím sú rogalá s postupom času dokonalejšie, tým väčšia je i rýchlosť pri pristávaní a je ťažšie ich udržať. Vyrábajú sa tak, aby vo vzduchu čo najlepšie kĺzali a čo najmenej padali. Oproti tým predošlým, ktoré vážili okolo 20 kilogramov, majú dnešné rogalá 35 a viac kíl. Aj rozbehová rýchlosť vzhľadom k vetru dnes musí byť pri štarte väčšia – až okolo 30 km/ h.

  • Ako je to so súťažami – čo sa pri tomto type športu hodnotí, meria?

Na prvom brífingu si piloti spomedzi seba vyberú zástupcov štvorčlennej komisie, ktorí vymyslia, kam a ako sa bude v ten deň letieť. Obyčajne ide o „domácich“, ktorí poznajú terén, a potom sú to zástupcovia „špičky“, ktorí dohliadajú na to, aby úloha nebola príliš jednoduchá, alebo, naopak, príliš zložitá. V súčasnosti sa disciplíny pre pilotov rogala približujú už k vetroňom – lietame do vzdialenosti 80 až 150 kilometrov za deň. Obyčajne sa lieta „trojuholník“ – určia sa tri otočné body, ktoré musí pilot obletieť z vonkajšej strany. Zväčša nimi bývajú kostoly, veže, komíny, antény, vrcholy kopcov. Dôkazom toho, že pilot poctivo dodržal stanovenú podmienku, bola kedysi fotografia, ktorú vo vzduchu musel vyhotoviť a po pristátí dať na posúdenie komisii. Dnes sa lieta s prístrojom GPS (globálny pozičný satelitný systém), ktorý zaznamenáva preletenú trasu a v cieli sa overuje napojením cez počítač. Iný typ úlohy je let s návratom, ktorý má len jeden otočný bod a cieľ sa nachádza v bode štartu. V prípade silného vetra sa volia len disciplíny „po vetre“ – po vyštartovaní sa letí na čas až po označený cieľ. Vďaka zariadeniu GPS sa dá všetko presne zmerať.

  • Do akej miery tento šport zaťažuje rodinný rozpočet?

Ak sa tomuto športu človek venuje len rekreačne, stačí mu staršie rogalo za pár tisíc. Ak má ale niekto záujem o súťažné lietanie, na rogalo si musí odložiť okolo 200 tisíc korún, 20 – 40 tisíc na prístroje a približne 30 tisíc na postroj, prilbu, vysielačku. Štartovné na významných súťažiach sa pohybuje približne v rozpätí 400 – 600 USD. Pri financovaní nám však veľmi pomáhajú sponzori, lebo na vlastné náklady by to bežný človek určite sám neutiahol.

  • Na čo myslíte, keď letíte? Dá sa počas letu na rogale vôbec relaxovať?

Obyčajne lietame ponad lesy, lúky a polia. Z vtáčej perspektívy má človek úplne iný pohľad na svet. Všetky problémy zostávajú dole na zemi a rogalista sa môže venovať obdivovaniu krás prírody, pozorovať pod sebou lesnú zver, prípadne krúžiť spolu so zvedavými vtákmi. Musí však neustále pozorovať meteorologické podmienky, ktoré sa v priebehu letu môžu stať nebezpečnými. V prípade súťažných letov je už na relax menej času. Letí sa na čas a tomu je potrebné podriadiť celú stratégiu letu.

História lietania na Podkonických Plešiach

História lietania na Podkonických Plešiach

Samotné lietanie začalo v Podkoniciach okolo roku 1978. Rogalá boli ešte málo výkonné,s kĺzavosťou okolo 1:5. Lietalo sa z Rovienok nad cintorínom a išlo väčšinou o výcvikové lietanie. Na Plešiach ešte neboli rogalá schopné vzlietnuť pre malú strmosť svahu.

K prelomu došlo v roku 1980, keď už boli rogalá s kĺzavosťou 1:8, ktoré sme si väčšinou stavali sami a nebol problém vzlietnuť na Plešiach pri vleku. Prvý, kto úspešne zletel z Pleší, bol Roman Oravec zo Slovenskej Ľupče.  S postupom času výkonnosť rogál rástla, naučili sme sa lietať v termických prúdoch.

Lietanie už nebolo len zletom z kopca, ale začalo sa lietať po hrebeni Nízkych Tatier takmer až po Košice a na sever až po Dolný Kubín. Okrem Pleší sa lietalo tiež so Starej Kopy, Baranova, Pánskeho dielu v Banskej Bystrici, Kráľovej hole a mnohých ďaľších terénov na Slovensku a v Čechách.

Závesné lietanie sa prudko rozrastalo a tak ho začlenili organizačne pod Zväzarm. Začali sa organizovať preteky – krajské, celoslovenské, federálne neskôr aj Majstrovstvá Európy a sveta. Dobré podmienky pre trénig aj na Plešiach som pretavil v roku 1988 do zisku titulu Majster Československa v závesnom lietaní. V rokoch 1991 a 1993 som sa stal Majstrom Slovenska.

Dobré výsledky v rámci Majstrovstiev Slovenska ma dostali do reprezentácie Slovenska a mohol som sa zúčastniť mnohých majstrovstiev Európy a sveta a dvoch Svetových leteckých hier v Turecku a Španielsku. Tieto sú ekvivalentom Olypijských hier. Konajú sa každé štyri roky a zahŕňajú letecké motorové a bezmotorové disciplíny parašutizmus a balónové lietanie.

V tom čase bol najsilnejší deltaklub pri Železiarňach v Podbrezovej.  Od začiatku sa organizované akcie konali aj na Plešiach. Vypísanie  všetkých ročníkov by bolo zdlhavé, ale kto má záujem, môže sa pozrieť na web: http://hgsk.szm.com/index.htm . Tento spravujem už od roku 1990 a nájdete tam popis , výsledky a fotky zo súťaží.

Najväčší ohlas si získala medzinárodná súťaž Pohár Podbrezovej, ktorá pretrvala až do súčasnosti a koná sa každý rok v auguste. Pre rok 1998 prerástla do organizovania Majstrovstiev Európy . V roku 1997 sa konali Predmajstrovstvá a 1998 veľmi úspešné Majstrovstvá Európy. Lietalo sa z Pleší,  Pánskeho dielu, Baranova, Čierťaže nad Dubovou a Kráľovej hole. Majstrom Európy sa stal Manfred Ruhmer z Rakúska.
Doba priniesla zmeny a tak sa začalo prudko rozrastať padákové lietanie, pre ktoré sa Pleše stali tiež vyhľadávaným terénom. Preto dnes uvidíte na kopci väčšinou padáky. Na tomto mieste by som rád poďakoval Poľnohospodárskemu družstvu Podkonice za zhovievavosť k rogalistom a paraglajdistom pri vzletoch na Plešiach. Pri pristávaní sa snažíme nesadať do polí vo vegetačnom období.

Pokiaľ sú vhodné termické podmienky väčšinou odlietame po hrebeni smer Kráľova hoľa, alebo pristávame tesne za hrebeňom Pleší, zo severnej strany. Verím, že budúcnosť Pleší ako letového terénu je veľká a teším sa na budúce lety z tohto terénu. V súčasnosti závesné a padákové lietanie zastrešuje Letecká amatérska asociácia – LAA, so sídlom v Žiline. Prípadní záujemcovia o tieto športy nájdu informácie na web stránke www.laa.sk .

Bohumír Kolesár, Slovenská Ľupča