Stránka histórie slovenského závesného lietania


Výsledky   Fotogaléria   Návrat

Majstrovstvá sveta 1993 -  Owens Valley USA.

   V spomienkach na Ovens Valley sa často vraciam k letu , keď sme si všetci účastníci MS 93 z Čiech a Slovenska urobili osobné rekordy v dĺžke uletenej vzdialenosti asi 210 km. Bolo to 19.6.1993 jeden z tréningových dní na aký sme čakali od začiatku nášho pobytu v tomto extrémnom prostredí.

   Deň začína ako každý iný. Vyliezame zo stanu (každý zo svojho) okolo siedmej hodiny. Prvá starosť je rozložiť oheň, uvariť čaj a pripraviť raňajky. tu neďaleko Horshoe Meadows, v nadmorskej výške asi 2800 m už cítiť, že vzduch je redší, veľmi suchý, čím trpia hlavne sliznice úst a nosa. Snažíme sa vypiť veľa čaju a nahradiť tým veľkú stratu tekutín. Na raňajky si pečieme kuracie stehná a varíme zemiaky, naše najčastejšie jedlo v USA. Opravujeme Kuníkov handset k vysielačke. Balíme veci a sadáme do auta. Na štart Horshoe Meadows to máme len 3 km. Je asi 10 hodín a po prvý krát, odkedy tu lietame, nás prekvapuje takmer obsadené miesto v okolí štartu. Dnes je sobota a zrejme aj tunajší piloti lietajú hlavne cez víkend. Rozkladáme klzáky, zatiaľ čo domáci piloti už začínajú štartovať. Štart sa postupne vyprázdňuje a tak neváhame ani my. Obliecť sa do postroja znamená neľahkú procedúru komplikovanú hlavne prítomnosťou kyslíkovej fľaše a hadičiek. Ešte všetko skontrolovať, naliať do seba čo najviac vody a hor sa na štart. Štartujem o 11.50 . Ihneď vytáčam na pravom rebre niekoľko sto metrov nad štart. Postupne štartujú všetci naši. Dostup ešte nie je veľký a tak sa s odletom neponáhľam. Dnes sme sa dohodli na úlohe: Horshoe Meadows, let po Sierre Nevade, preskok údolia Owens na Inyo resp. White Mountains, let až po posledný štít White Mt.- Boundary Peak, otočka späť na letisko v Bishope - trať v dĺžke 210 km. Ani nebadám a všetci naši postupne odlietajú, takže sa vydávam na trať takmer posledný. Spočiatku je dostup len okolo 4000 m, takže ani nezapínam kyslík. Postupne sa odvažujem zalietať hlbšie do hôr. V oblasti najvyššieho štítu USA Mt Whitney, je dostup až do 5 km. Termika je ostrá, stupáky pomerne úzke a rozbité. Hrazdu zvieram silnejšie ako kedykoľvek predtým. Pri prekročení výšky asi 4300 m zapínam kyslík. Snažím sa vyfotiť Mt Whitney, ale v tejto výške je už slušný mráz a vo foťáku to nejak škrípe, automatické prevíjanie zadŕha. Vo vysielačke sa ozýva Robert Božík, postupuje autom od Lone Pine k Indipendence. Zisťuje si našu polohu, aby sa mohol presunúť autom ďalej na trať. Zisťujem, že všetci sú predo mnou okrem Láďu Kašpara, ktorý sa oneskoril so štartom. Ďalej to už ide rýchlejšie vo výške 4 až 5 km. Pred Big Pine sa rozhodujem pre preskok údolia a vytáčam čo najväčšiu výšku asi 4800 m. Pod mňa sa vracia Dan Vyhnalík z prvého pokusu o preskok údolia. Nedotáča ani moju výšku a znovu vyráža cez údolie. Odlietam aj ja. Spočiatku mi vário signalizuje klesanie 4 až 8 m/s, v strede údolia sa ustáli na 2 až 4 m/s. Hlboko pod sebou vidím Dana a teším sa, že preskok údolia bude bez problémov. Letíme ponad Big Pine a veľké paraboly, z ktorých najväčšia Big Ears (veľké ucho) má priemer 40 m. V týchto miestach bývajú najväčšie turbulencie a tvori sa najviac prachových vírov (dust devil). Našťastie v našej výške sa ich nemusíme obávať. Za teleskopmi Dan začína točiť stupák, ja mám však ešte stále väčšiu výšku ako je vrchol Black Mountain, ku ktorej letíme a tak letím ďalej. Prilietam nad jej ľavé rebro, ale aké sklamanie. Nikde žiadny stupák a tak len so závisťou pozerám ako ma Dan pretáča na jej úpätí. Volím preskok po vetre smerom k štartu Gunter. Tu na úpätí svahov pomaly získavam výšku a vytáčam až nad vrchol hrebeňa White Mountains. Je tu živá prevádzka. V okolí štartu Gunter, kde sa bude štartovať počas MS lieta množstvo ZK. Za nami je už vyše 100 km trate a začína ma trápiť plný močový mechúr, dnes som to asi s tekutinami prehnal. Let ponad White Mountains je už bezproblémový, stúpania aj cez 5 m/s. Stačí občas dotočiť výšku a páliť ďalej zvýšenou rýchlosťou. Pred koncom hrebeňa stretám vracajúceho sa Ivana a Dana. Chvíľu za nimi Joža Kuníka. Letím vo výške 4,5 až 5 km, otáčam Boundary Peak. Tu sa mi otvára pohľad cez Montgomery Pass do takmer púštnej krajiny, len s menšími pahorkami. Vraciam sa späť rovnakou cestou až nad štart Gunter. Zisťujem, že optimálna dráha je vo výške asi 4700 m v polovici rebier, kde je možné letieť rýchle delfínovým letom a nestrácať čas točením. Nad Guntrom dotáčam posledných 500 m a pýtam sa vysielačkou, či neletíme ďalej. Po ubezpečení, že všetci pristávajú v Bishope, nasadzujem na záverečný doklz. Nad letisko je nutné priletieť v minimálnej výške 1000 m nad dráhami, čo dnes vôbec nie je problém. Zhadzujem výšku a sledujem ako podo mnou pristávajú ZK. Pristávam o 17.29 a rýchle bežím za hangár vyprázdniť mechúr. Až teraz môžem vychutnať radosť z uletenej vzdialenosti asi 210 km po 5 hodinách a 39 minútach letu, pri priemernej rýchlosti 37,2 km/h. Balíme klzáky, keďže nás čaká ešte dlhá cesta autom späť do tábora. Kyslíkovú fľašu mám skoro prázdnu a tak si ju dávam naplniť za 5 USD. V miestnom supermarkete v Bishope ešte dopĺňame zásoby potravín a v mexickej reštaurácii si dávame mäsovú placku. Cestou späť sa ešte zastavujeme pri horúcich prameňoch Hot Springs a ponárame svoje unavené telá do jazierka horúceho potoka, čo na ne pôsobí ako hojivý balzam. Späť do tábora sa vraciame o 22.30 a rýchlo pripravujeme na ohni večeru, aby sme doplnili stratené kalórie, pretože aj zajtra je deň, keď bude treba lietať. Unavení ale šťastní zaliezame do spacích vakov. Ohník dohára a ticho ruší len hukot neďalekého potoka.

©BK