Majstrovstvá Európy 2000 v závesnom lietaní v Rakúsku

V dňoch 7. až 23. júla 2000 sa slovenská reprezentácia v závesnom lietaní a súčasne členovia ŽP šport Podbrezová zúčastnili Majstrovstiev Európy v závesnom lietaní v Rakúsku v zložení Juraj Sladký, Ferdinand Nízner, Bohumír Kolesár a Jozef Kuník. Podujatie sa konalo v atraktívnom prostredí tirolských Álp, pre závesné lietanie však vo veľmi náročnom vysokohorskom teréne s komplikovaným systémom výškových prúdení a údolných vetrov, so silnou turbulenciou a záveternými rotormi, o čom sa mali možnosť presvedčiť aj členovia nášho družstva. Súťaže sa zúčastnilo 99 pilotov z 21 štátov Európy. Podujatia sme sa mohli zúčastniť najmä vďaka podpore Železiarní Podbrezová a.s.

    Do dejiska majstrovstiev sme dorazili už 5. júla, s cieľom niekoľko dní trénovať a spoznať miestne terény. Zhoršenie počasia v celej strednej a západnej Európe nám veľmi neprialo a umožnilo len jeden kratší tréningový let. Zvyšok času pred začiatkom súťaže sme venovali spoznávaniu terénu aspoň z auta a pešou turistikou.
  V nedeľu 9. júla sa konalo slávnostné otvorenie v Innsbrucku sprievodom cez mesto a programom pod zlatou strechou, ktorá je symbolom mesta. Nepriaznivé počasie umožnilo prvý súťažný let až 13. júla z pôvodne neplánovaného terénu v údolí Zillertallu. Štartovisko nás privítalo 20 cm nového snehu a oblačnosťou pod úrovňou štartu. Bola vyhlásená disciplína: Hohenstrasse - Zell am Ziller - SteinerHoff - Meierhofen v dĺžke 46,7 km. Zatienenie údolia neumožnilo kvalitnú disciplínu a 15 pilotov neodštartovalo v povolenom čase pre chrbtový vietor. Naše družstvo to síce stihlo, ale slabé termické podmienky nám nedovolili doletieť do cieľa. Najlepšie sa umiestnil F. Nizner na 33. mieste. Disciplínu vyhral úradujúci majster sveta a Európy Manfred Ruhmer (AUT) za 2 hod. 01 min., pred Olegom Bondarčukom (UKR) a Kristianom Ciechom (ITA). V cieli bolo 24 pilotov

Zlé počasie s častými prehánkami pokračovalo aj v nasledujúcich dňoch a tak 16. 7. organizátori vyhlásili pre spestrenie voľného času pilotov let na presnosť pristátia z terénu Hinterhornalm v Gnadenwalde. Vyhral ho domáci borec Rupert Plattner. Náš J. Kuník sa umiestnil na peknom 5. mieste.
 2. súťažné kolo sa konalo až 17. 7. z terénu Seegrube nad Innsbruckom s fotením odletového terča v Gnadenwalde späť na Seegrube, ďalší otočný bod - horná stanica lanovky Rofan s cieľom v Gnadenwalde v celkovej dĺžke 80,4 km. Do cieľa doletelo 9 pilotov. Najrýchlejší bol Rakúšan J. Zweckmayr. Poradie našich bolo: Nizner 35, Kolesár 43, Sladký 54, Kuník 76. Úlohu tiež poznačilo zhoršenie počasia v priebehu dňa a do cieľa doleteli len domáci alpskí piloti s dobrou znalosťou miestnych podmienok.

18. 7. sme leteli 3. kolo súťaže opäť z terénu Seegrube - štartovacie hodiny Gnadenwald - otočný bod St. Georgeberg - späť na Seegrube - cieľ v Gnadenwalde s dĺžkou 64 km. Podmienky boli z doterajších kôl najlepšie. Bolo však potrebné lietať v tesnej blízkosti skál, kde fungovala silná, ale veľmi turbulentná termika a vyhnúť sa klesnutiu pod 1500 m nad morom, kde už účinkoval silný údolný vietor z Bavorska, ktorý rušil termické prúdy. Zvíťazil M. Ruhmer (AUT) pred K. Ciechom (ITA) a R. Plattnerom (AUT). V cieli bolo 49 pilotov. Z našich do cieľa doletel B. Kolesár, ostatní sa umiestnili : Nizner 51, Sladký 60, Kuník 73.
   19. 7. sme síce rozložili klzáky na štarte Seegrube, ale chrbtový vietor a prehánky neumožnili vyhlásenie súťažného kola. Ďalší deň 20. 7. bola vyhlásená 4. disciplína: Seegrube - Gnadenwald - Rofan - Seegrube - s cieľom v Gnadenwalde v dĺžke 80,4 km. Podmienky boli podobné ako v predošlom kole, naviac bolo treba preletieť veľkú zatienenú oblasť v priestore Gnadenwaldu. Do cieľa doletelo len 5 pilotov. Zvíťazil M. Ruhmer za 2 hod. 24 min., pred O. Bondarčukom a J. Zwekmayrom. Z našich bol najlepší J. Sladký na 19. mieste pred Kuníkom (21), Niznerom (44) a Kolesárom (49). Úlohu poznačila diskvalifikácia 9 pilotov do konca súťaže, ktorí lietali v zakázanom priestore CTR letiska Innsbruck, ktorý zaberal polovicu údolia.

    21. 7. sa organizátori rozhodli zmeniť miesto štartu na 2300 m vysoký Venet pri Landecku. Konečne sme mohli štartovať na sever a nie do záveterného prúdenia. Počas celej súťaže bolo severozápadné prúdenie, nie najvhodnejšie pre túto oblasť Álp, kde sa lieta prevažne na južných svahoch. Počasie bolo najlepšie z celej súťaže a umožňovalo letieť vo výškach cez 3000 m. Vyhlásená bola 82 km dlhá disciplína z Venetu cez otočný bod Liebher do cieľa v Gnadenwalde. Úlohu sťažil preskok údolia na južné svahy. Zvíťazil R. Walbec (FRA) za 1 hod. 50 min. pred M. Ruhmerom (AUT) a R. Reisingerom (AUT). Darilo sa aj nášmu družstvu, keď medzi 41 pilotmi v cieli boli aj J. Sladký, J. Kuník a F. Nizner. V družstvách sme sa po 5. úlohe dokonca dostali pred české družstvo, napriek tomu že boli šiesti a my len štyria.

    Sobota 22. 7. bola posledným súťažným dňom. Štartovali sme zo Seegrube cez štartovacie hodiny v Gnadenwalde, naspäť na otočný bod Nordliger Hutte, ďalej cez Rofan do Zillertallského údolia - otočné body Zell amZiller, Kanzelkehre a späť do Gnadenwaldu - celkom 147,3 km. Najnáročnejšia úloha celej súťaže nedovolovala dlho otáľať na štarte a tak krátko po otvorení štartovacieho okna o 12:45 hod. sa štartovisko vyprázdnilo.

Počasie bolo podobné ako predošlý deň, ale SZ vietor zosilnel. Let do Gnadenwaldu bol bez problémov, ale späť proti vetru bolo treba letieť opatrne, dotáčať maximum. Tu si nedal pozor J. Kuník a musel pristáť pod štartom Seegrube.
V ďalšej časti trate sa letí po kopcoch s výškou nad 2600 m, cez priečne rebrá s hlbokými údoliami a silnými záveternými efektami. Pred otočným bodom Nordliger Hutte na to doplatil F. Nizner, keď bol nútený v silnom klesaní a turbulencii zletieť do údolia a pristáť. Nad otočným bodom už boli silné termické prúdy a po dotočení výšky cez 3000 m bol let naspäť k Seegrube bez problémov. Tu sa prejavilo silné záveterné klesanie, ktoré sme museli nahradiť pomalým a trpezlivým dotočením výšky na úpätí kopcov. Oblasť okolo Gnadenwaldu už bola zatienená a začínalo slabo pršať, čo ukončilo naše nádeje na uletenie celej trate. Nasledoval už len doklz vo veľmi turbulentnom ovzduší, pretože v tejto oblasti sa už silne prejavoval bavorský údolný vietor od východu. I tak J. Sladký a B. Kolesár uleteli 74 km. Priebeh letu možno vidieť aj zo záznamu GPS vo výreze mapy a z barozáznamu. Celú trať uletel v triede 1 len jediný pilot M. Ruhmer, čím len potvrdil svoje suverénne víťazstvo a stal sa opäť majstrom Európy. Vicemajstrom sa stal domáci R. Reisinger pred Olegom Bondarčukom z Ukrajiny.
  12. Majstrovstvá Európy sa skončili uletením len šiestich súťažných úloh z možných trinástich. Potvrdilo sa, že alpské prostredie nie je najvhodnejším dejiskom pre také športy, ako je závesné a padákové lietanie. Prvýkrát v histórii závesného lietania boli použité GPS (Global Positioning System) pre vyhodnotenie uletenej trasy pilota. Fotografovanie otočných bodov bolo používané len ako záloha pri zlyhaní prístroja GPS. Pilotom, ktorí nemali GPS, ho požičal organizátor. Toto značne urýchlilo a zjednodušilo vyhodnocovanie úloh. Trochu nás zarazila snaha organizátorov šetriť na každom kroku, keď napr. obedové balíčky boli dávané pilotom len počas letových dní. Mnohí piloti nám pripomínali priateľskú atmosféru a pohostinnosť počas ME v závesnom lietaní v roku 1998 v Podbrezovej.
  V súťaži družstiev zvíťazilo domáce Rakúsko pred Francúzskom a Talianskom. Naše družstvo skončilo na peknom 11. mieste, tesne za Českou republikou, o čom sa rozhodlo až v poslednom kole.

V jednotlivcoch sa najlepšie umiestnil J. Sladký na 41. mieste pred F. Niznerom (47), B. Kolesárom (49) a J. Kuníkom (64). Naše umiestnenie, vzhľadom na neznalosť alpských terénov a technické vybavenie, považujem za úspech.

    Súčasťou ME bola aj súťaž žien, ktorých sa zúčastnilo len 6. Zvíťazila Kathleen Rigg (GBR), pred Corinou Schwiegerhausen (D) a Francoise Mocellin (F).

    Kategória 2. - pevné klzáky s aerodynamickým riadením, už začína mať svoje pevné miesto, aj keď sa jej zúčastnilo len 13 súťažiacich. Lietali rovnaké disciplíny ako kategória 1 a presvedčili svojimi výkonmi, keď napr. v poslednej najdlhšej disciplíne, doleteli do cieľa traja, oproti jedinému v triede 1.
Závesné klzáky za posledné 2 roky nezaznamenali žiadnu prevratnú zmenu. Rozdiel medzi bežnými súťažiacimi a top pilotmi je hlavne v tom, že prvý používajú sériovo vyrábané závesné klzáky a druhí majú závodné špeciály s mnohými úpravami, zvyšujúcimi maximálnu rýchlosť a kĺzavosť. Najviac zastúpenými klzákmi boli ICARO Laminár ST 27 kusov, Moyes 20, AEROS Stealth 16, LA MOUETTE Topless 14. V postrojoch pilotov vidieť snahu po aerodynamickej čistote. Všetky kapsy a záchranný padák, ktoré v minulosti boli prišité na povrch postroja, sa teraz ukrývajú pod povrchom a postroj tak nadobúda dokonalý kvapkovitý tvar. Prístrojová technika sa tiež ustálila, najviac používanými sú prístroje Flytec, Brauniger a GPS sa už stalo štandartnou výbavou. Čoraz viac pilotov používa prepojenie medzi variometrom a GPS pre optimalizáciu doklzov.
Počas ME sa nalietalo celkove 23 486 km v triede 1, čo znamená približne 300 km na jedného pilota počas 6 dní. Keďže boli vyhlasované nie veľmi dlhé disciplíny, je to slušný výkon. Organizátori zvládli súťaž celkom dobre, hoci museli každý deň zabezpečiť dopravu závesných klzákov kabínovou lanovkou na štartovisko. Najväčším problémom bolo počasie, netypické pre toto obdobie roka. Organizátori sa poistili aj tým, že pre platnosť súťaže stanovili v propozíciách len 3 kolá, hoci doteraz to boli vždy 4. Súťaž sa snažili urobiť atraktívnou aj tým, že dolet do cieľa mal byť vždy na oficiálnu pristávaciu plochu v Gnadenwalde, kde bol postavený obrovský stan s občerstvením a konali sa tu rôzne akcie. Súťaž so šiestimi odletenými kolami je teda platná a zostáva len dúfať, že 13. ME v Slovinsku o 2 roky budú mať priaznivejšie podmienky a počasie nebude robiť také netypické zmeny.
©BK